Tím NaCzarter
· Aktualizované
Spomienky na staré časy na Mazurských jazerách — ako sa kedysi plachtilo
Kto si pamätá vôňu slnkom rozohriatej drevenej paluby, decht na boku lode a vlhkú plachtovinu stanu ráno, ten vie, že Mazurské jazerá starých čias mali svoju neopakovateľnú atmosféru. Skôr než prišli aplikácie s predpoveďou počasia, elektronické mapy a maríny s elektrinou na každom móle, prázdniny na jazerách voňali inak — turistickou konzervou, dymom z ohňa a živicou borovicového lesa. Bola to pomalá, trpezlivá plavba, pri ktorej sa nepočítali kilometre, ale spoločne prežitý čas.
Prvá plavba, posádka v plachtovine a mapa na kolenách
Pre mnohých z nás sa prvý raz na vode začal na tábore: skautskom, turistickom alebo školskom. Niekoľkočlenná posádka vo vlnených svetroch, nepremokavé bundy voňajúce impregnačnou pastou a papierová mapa Veľkých jazier rozložená na kolenách kormidelníka. Kurz sa určoval od oka a prstom po jazere, nie na obrazovke. Nikto sa neponáhľal. Keď vietor utíchol, ľahlo sa na palubu a čakalo sa. Práve táto trpezlivosť je podstatou toho, čo dnes nazývame slow sailing na Mazurských jazerách. Vtedy to ešte nemalo názov. Bol to jednoducho spôsob, ako stráviť prázdniny.
Drevo, laminát a prvé kultové lodičky
Lode tých rokov tvoria celú galériu tried, na ktorých vyrástli generácie poľských jachtárov. Školským ťažným koňom bola Omega, konštrukcia ešte zo 40. rokov, s malým ponorom. Na nej stovky ľudí zažili svoj prvý náklon. Deti sa učili samostatnosti na Optimistoch a Cadetoch, starší spomínajú na lode DZ, Sasanka, Orion a prvé laminátové trupy, ktoré pomaly vytláčali drevo. Medzi nimi si svoje miesto našla aj Sportina — kultová plachetnica Mazurských jazier, ktorá dodnes vyčarí úsmev tým, čo na nej vyrastali.
Salón, gitara a krst u Neptúna
Večer sa život presúval do salónu alebo pod strechu stanu. Niekto vytiahol gitaru a začali sa námornícke piesne. Tieto jachtárske piesne zažili v Poľsku skutočný boom práve v 70. a 80. rokoch a stali sa neoddeliteľným rituálom mazurských večerov. Spievalo sa dlho do noci, pri sviečke alebo petrolejovej lampe, bez telefónu vo vrecku a bez signálu, ktorý nikto nehľadal. A kto sa prvý raz vybral na vodu, ten skôr či neskôr stál pred Neptúnom. Tradičný jachtársky krst so skúškami a udelením námorníckeho mena dokázal rozosmiať celé prístavisko do sĺz a navždy vtiahnuť do tejto spoločnosti.
Rovnaká atmosféra čaká aj dnes
Zmenili sa lode aj pohodlie, ale Mazurské jazerá voňajú rovnako. Ticho za úsvitu na kotvisku, šplechot vody o bok lode, vôňa lesa od brehu. To všetko tu stále je. Ak chcete túto náladu znovu zažiť, stačí odraziť od móla: pozrite si prenájom jácht na Mazurských jazerách na NaCzarter a vezmite blízkych na miesto, ktoré si pamätáte z detstva. O tom, ako vyzeral život pri jazerách ešte skôr, sme písali v eseji Mazurské jazerá pred sto rokmi. Oplatí sa do nej nazrieť.
Najčastejšie otázky
Na akých lodičkách sa kedysi plachtilo na Mazurských jazerách? Najobľúbenejšia bola Omega s malým ponorom, popri nej detské Optimisty a Cadety a turistické lodičky ako DZ, Sasanka, Orion či Sportina. Zmes dreva a prvých laminátov.
Odkiaľ sa vzali námornícke piesne na mazurských večeroch? Spievali sa už v medzivojnovom období, ale skutočnú popularitu získali v 70. a 80. rokoch, keď sa stali stálou súčasťou večerov pri gitare v prístaviskách a v salónoch lodí.
Čo je jachtársky krst? Je to žartovný rituál pre tých, ktorí sú na vode prvý raz. Pred tvárou Neptúna prejdú skúškami a dostanú jachtárske meno, potom sa oficiálne pridajú k jachtárskemu bratstvu.
Dá sa dnes zažiť rovnaká atmosféra výprav spred rokov? Áno. Stačí spomaliť, plaviť sa bez náhlenia a nocovať na divokých kotviskách. Nálada ticha, vody a lesa zostala na Mazurských jazerách nezmenená.
Treba mať preukaz, aby ste sa mohli plaviť po Mazurských jazerách? Nie na každej lodi. K dispozícii sú plavidlá, ktoré môžete viesť bez oprávnenia. Pozrite si jachty bez preukazu na Mazurských jazerách.
A aká je vaša najkrajšia mazurská spomienka zo starých čias: prvá plavba, piesne pri ohni, alebo krst u Neptúna? Podeľte sa v komentári, kto si tie časy pamätá!
Fotografia na titulke: Henryk Poddębski / Wikimedia Commons (verejná doména / public domain).



